Niektorý deň Naty pozerala rozprávku Tom a Jerry. Je to milá rozprávka pripomínajúca mi moje detstvo.
Zrazu padla otázka: ,,Mamička mohla by som byť Tom alebo Jerry?" Zo záujmom som sa spýtala: ,,A prečo by si chcela nimi byť, miláčik?" A Naty bez rozmýšľania odpovedala: ,,Chcela by som tak rýchlo utekať a hrať sa na naháňačku"... Túto odpoveď som naozaj nečakala. Tíško som ju sledovala, pokračovala otázkou: ,,Mami aj ja sa raz budem s tebou tak naháňať?"
Priznávam sa, že som vôbec nevedela čo povedať. Najradšej by som plakala, ale pred ňou nemôžem, musím byť silná... Čo povedať, keď mojím jediným a najväčším želaním je, aby sme sa aj mi raz takto naháňali, ale na druhej strane viem, že teraz je to nemožné. Ako sa v takej chvíli zachovať? Rozmýšľať racionálne a pomaly ju začať pripravovať na všetko, čo mi tak neskutočne ťažko znášame, alebo veriť tomu, že sa raz naozaj dočkáme zázračného lieku a ešte nebude neskoro.
Nakoniec som odpovedala: ,,Áno miláčik, raz sa aj mi budeme takto naháňať."
Je to ťažké a tieto situácie ma vždy dostanú. Viem, že ak teraz padnem, tak aj vstanem a budem ešte silnejšia, ale teraz ešte len padááám...