Kde bolo, tam bolo, boli raz štyri sviečky. Tak veľké bolo ticho okolo nich, že bolo jasne rozumieť tomu, čo si navzájom rozprávali.
Prvá sviečka prehovorila: "JA SOM MIER. Ale ľudia nie sú schopní ma udržať pri živote. Myslím si, že vyhasnem."... Onedlho len tenký pásik dymu pripomínal niekdajší žiarivý plameň.
Druhá sviečka povedala: "JA SOM VIERA! Žiaľ, ľudia ma považujú za zbytočnú. Nemá zmysel, aby som ďalej horela"... V nasledujúcej chvíli jemný vánok zahasil plameň.
Smutne sa ozvala tretia sviečka: "JA SOM LÁSKA! Už nemám silu ďalej horieť. Ľudia sa nestarajú o mňa, nestarajú sa o to, ako veľmi ma potrebujú"... A tým aj vyhasla.
Zrazu vstúpilo jedno dieťa. Keď uvidelo tri vyhasnuté sviečky, skríklo: "Ale čo sa vlastne stalo? Veď vy by ste mali horieť večne...!" V beznádeji zrazu začalo plakať.
Vtedy sa ozvala štvrtá sviečka: "Neboj sa! Kým ja mám plameň, môžeme opäť zapáliť ostatné sviečky. JA SOM NÁDEJ!"
Oči dieťaťa sa zaskveli. Schytilo ešte horiacu sviečku a jej plameňom oživilo ostatné sviečky.
Plameň Nádeje by nikdy nemal v Tvojom živote vyhasnúť. A každý z nás by mal plamene Mieru, Viery, Lásky a Nádeje neustále udržiavať zapálené.